Vedieš ma dlhou cestou. Je tesná, nepodopriem sa lakťami.
Úzka, strmá, ďaleká, boľavá.
Smieť si tak oddýchnuť. Zavrieť oči pred životom.
Zakryjem si oči pred Tvojím svetlom a oddám sa sladkosti svojej tmy.
Sirény. Vábia ma a ja im neodolám. Blúdim.
Zabúdam.
Sladko zaspím, oddám sa sebe a v sebe ničote.
Vo vnútri však počujem Tvoj hlas. Vzdialený... Vyrušuješ ma v mojej tme. Nedáš mi spať.
Počkaj ešte chvíľu, ešte trošku...
Cítim však zhorknuté objatia sirén, trpkosť ich bozkov, páli ma ich výsmech.
Vstanem. Kam pôjdem?
Kam by som šiel, veď Ty slová večného života máš.
Tisícikrát vstanem a vrátim sa na skalu.
Kráčam do známeho neznáma a v srdci ma hreje Tvoj hlas.
"Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila."
veľmi ďakujem všetkým.
Je to v Západných Tatrách, fotené zo sedla pod Hrubým vrchom.
V diaľke vidno Plačlivô, Ostrý Roháč a vpravo troška vidno špičku kopca Volovec.
prihlásiť / registrovať