V pracovni mojej, v košíku vrbovom vypletenom a pekne vystlanom mäkkučkou dekou, vedľa stola na skrinke, bolo jej miesto. Jej najmilšie, kde hlavičku svoju na noc si zložila a najbezpečnejšie sa cítila. Odvtedy, čo ju ako mačiatko malé z ulice manželka domov priniesla, veľmi často som sa na ňu zahľadel a to ma uspokojovalo. Žili sme si takto spolu všetci v symbióze . Čas akosi preletel a schyľovalo sa k silnej búrke. Vonku hromy blesky šľahali a ona si naposledy šla pozrieť všetky miesta na záhrade a v dome. Už sa len ledva od slabosti potácala. Unavená celkom, ľahla si k nohám mojim a tvrdo zaspala. Nad ránom, keď už nemohla zodvihnúť sa, chytil som ju do náručia a jemne položil do košíka. Sledoval som ju veľmi napäto ako za sa jej hrudník rozpínal ale už len akosi slabúčko a veľmi pomaly. Od únavy privrel som oči na chvíľku. Keď som ich otvoril už len biele malé pierko vznášalo sa nad jej telíčkom. Cez okno otvorené dokorán sa predralo a celkom sa rozplynulo...